Začiatkom roka sa nám po dlhom boji s úradmi podarilo zlegalizovať prevádzku Asanačnej služby na Štátnej veterinárnej a potravinovej správe Slovenskej republiky. Nebola to jednoduchá cesta.
Trvalo to niekoľko mesiacov tvrdej driny a vynaložených nákladov, no jej výsledkom bolo získanie pozitívneho stanoviska v úradnom rozhodnutí. Získali sme tak povolenie na nakladanie, odvoz a likvidáciu uhynutých zvierat.
Nikdy nezabudnem na môj prvý oficiálny výjazd vo Veľkom Folkmari. Telefonicky nás kontaktoval pán prostredníctvom našej Hotlinye na tel. čísle 0911 654 424, ktoré získal na našom webe.
Oznámil nám, že jeho starej mame skonal 12 ročný belgický ovčiak. Chudákovi sa stali osudné prvé mrazy, ktoré toho večera udreli.
Vždy energický a svojim vzhľadom rešpekt vzbudzujúci belgičák sa ráno neprebudil a už nevyšiel zo svojej búdy.
To, že je 30kg vážiaci ovčiak zakliesnený v búde s dierou na otvor o rozmeroch 40x30cm sme samozrejme vtedy ešte nevedeli.
Auto som zaparkoval pred domom, kde ma už čakala 84 ročná stará mama. Ako som spomenul v úvode článku, bol to môj úplne prvý výjazd. Netušil som v akom emocionálnom rozpoložení bude staršia pani po strate blízkeho zvieraťa. Úprimne, očakával som trúchliacu pani so slzami v očiach, ktorej ako prvé poprajem úprimnú a hlbokú sústrasť. Nestihol som sa však ani pozdraviť a stará mama ma začala hneď oslovovať „synak“ a úkolovať povelmi hodnými generála. „Hin tam vezmi sekeru, tu je lampáš a poď so mnou za šopu.“ Dnes už ani neviem či som reagoval v šoku alebo s úctou ku staršej osobe, no všetky povely som splnil v okamihu pár sekúnd a kráčal som bok po boku vo velení starej dámy smerom k šope. Za šopou nás čakal slepačí kurník vybudovaný na drevených hranoloch, pod ktorým ležala psia búda. Vtedy ma stará mama oboznámila, so skutočnosťou, že jej „Artur“ ostal zakliesnený v búde a musím ho pomocou sekery dostať von.
Po niekoľko minútovom rúbaní sa mi podarilo Artura dostať z búdy von. Zabalil som ho do tmavého vreca a uložil do plastovej truhly, ktorá ma čakala pripravená v aute. Následne sme so starou mamou vyriešili formálne písomnosti a administratívne náležitosti. Lúčili sme sa pri mojom odchode, a mne bolo ľúto, že teraz ostane v takom veľkom dome úplne sama. No ona ma znova prekvapila a s úsmevom na tvári ubezpečila, že zajtra si idú zo synom vybrať nového strážcu domu do útulku Únia vzájomnej pomoci ľudí a psov v Haniske pri Košiciach.
Vtedy som pochopil prečo stará mama nesmúti za stratou milovaného psíka. Vedela, že zajtra príde nový deň, v ktorom sa pre ňu začne nová životná etapa a budovanie nového vzťahu pri výchove hrdého a nebojácneho strážcu jej domova.